AKO SA CHLAPCI hrali na naozajstných NáMORNíKOV ...

          Keď v roku 1520 priplával Španiel Fero Magellan prvýkrát do tejto časti sveta, obzrel si Puka Puka v súostroví Tuamotu, ale Tahiti a priľahlé ostrovy sa mu podarilo úspešne minúť.

          Trvalo 247 rokov, kým sa sem dotrepal Samo Wallis na jeho člnku Delfín a zakotvil v zátoke Matavai. Kamáratsky vykynožil kopec Tahiťanov a pomenoval to tu „Zemou kráľa Juraja“. Zároveň ju venoval Británii.

          Ani nie rok po ňom privesloval Bougainville, pre zmenu Francúz. Po toľkom veslovaní si potreboval aj trošku vydýchnuť a čo-to tu aj pobehal a správal sa kultúrnejšie - k domorodcom sa nechoval ako sedlák. Odmenou mu bolo nadštandardne priateľské správanie domáceho obyvateľstva, špeciálne jeho nežnej časti, ktorá bola až nečakane nežná. A prítulná. Správy o raji na konci sveta, v ktorom boli námorníci „nútení“ vybrať si slečnu a vystúpiť s ňou na breh, pričom ďalšie pravidlá boli úplne bez pravidiel, sa rozšírili po Paríži rýchlosťou slovenskej privatizácie. Ale o tom potom. Teda o Tahiti ako sexuálnom raji, aj keď aj slovenskú privatizáciu by sme mohli počastovať niekoľkými vulgárnymi výrazmi z rovnakej oblasti...

          Keď sem doviali aj plachty slávneho morského vlka kapitána Cooka, konečne sa začal seriózny a zemepisne naozaj hodnotný prieskum. Kapítán Hák urobil do tejto oblasti tri veľké expedície, v ktorých zmapoval aj Nový Zéland a Austráliu. Veľa jeho prác bolo základom svetových máp a sú v platnosti do dnes. Bol známy ako veľký a tolerantný muž, ktorý sa vždy snažil, aby sa neubližovalo ostrovanom. Aj keď je vraj pravda, že keď ho nasrali a ukradli mu sextant, dal zlodejom poodtínať uši. Priateľský chalanysko...

           Španielom sa nepáčilo, že si po Tahiti a okoli lobzujú Francúzi či Angličania a ešte raz sa pokúsili uchmatnúť si ho pre seba. Tentokrát hodili kotvu pri Tahiti Iti. Z Peru sem priplával Boenechea, vyložil tu nejakých tých širiteľov svojho náboženstva, ktorí mali domorodcom vysvetliť, že ich Bohovia nestoja za veľa a že ten „španielsky“ je najsamlepší. Keď sa o tri roky vrátil, dvaja španielski misionári boli šťastím bez seba, že môžu odtiaľto vypadnúť. Nepochodili a Tahiťanov na „správnu vieru“ neobrátili...

          Zo slávnych lodí, ktoré vstúpili do histórie sa ešte nedá spomenúť slávna Bounty, ale jej príbeh ešte spomeniem neskôr.

          Ako skončila španielsko-francúzsko-anglická naháňačka o získanie si tohoto územia všetci vieme, koniec-koncov, akosi to ostalo v názve celej tejto časti sveta.

           Posledným výnimočným dátumom histórie Tahiti je 10. november 2008. Na ostove som zakotvil ja a snažil som sa vyhlásiť ostrov a celú oblasť za územie Slovenska. Aj vlajku som si priniesol, misionára som sa rozhodol robiť sám. Lenže časy sa akosi zmenili. Nik ma tu nechce počúvať a na letisku mi namiesto „na všetko odhodlaných dievčat“ strčili za ucho kvietok. A bol som vybavený. Už ani to Tahiti nie je to, čo bývalo...

 AUSSIES

          O dva dni neskôr pristáli na Tahiti Aussies.

„Ouzis“ – ako sa Austrálčania sami nazývajú sa dotrepali v noci, akurát podstatne hlučnejšie, než ja včera. Vôôôbec im neprekážalo, že zopár ľudí v izbe už dávno spí. Nám zase, na oplátku, teraz neprekáža, že oni dospávajú a spokojne sa pri raňajkách bavím s nízkorozpočtovým párikom. 

          Keď sa klokaňáci po jednom vytackali z izby, posunul som im tajomstvo o pokladoch na bagetu z chladničkových zdrojov po už nezvestných cestovateľoch. Veľmi som ich tým potešil, takže ma potom zviezli autom, ktoré si práve doterigali z požičovne. Aj ma pozvali na celodenný výlet okolo ostrova, jedno miesto mali voľné. Chvíľku som o tom aj uvažoval, celkom by mi to bodlo, ale nakoniec som zostal pri pôvodnom pláne – skúmať ostrov na vlastnú päsť. V jednom dobrom filme padla veta, ktorá mi utkvela v pamäti – „Umením cestovania je nebyť závislý od iných“... ono to v angličtine znie lepšie, ťažko sa to prekladá. Ale tak nejako to bolo a ako ešte časom pomaly zistím, vo veľkej miere je to pravda...

          Austrálčanov som teda nechal ísť ich smerom, ja som pozbieral pár letákov a informácií o letenkách a iných akciách. Pobehal som si svoj prvý tahitský hotel a ticho závidel tým, ktorí tu trávili svoje dovolenky. Hneď som si ale nechal zájsť chuť na luxusné týždňové váľanie si gulí s nejakou peknou slečnou, to niekedy nabudúce. Radšej som z hotelovej pláže prešiel po tej verejno-divokej a po niekoľko kilometroch som prišiel naspäť k hostelu. Povedal som si, že by nebolo od veci preskúmať trošku históriu domorodcov a rozhodol som sa, že si do vnútrozemia urobím malý výlet. A aby to bolo aj s odborným výkladom, spravil som si rezervačku na jednu z ostrovných safari tours. Ralph mi poradil, že je to asi najlepšia spôsob ako možno za nie až tak veľa peňazí veľa vidieť a zažiť...

PAPENOO VALLEY Náučný OFF-ROAD

          Ráno zaprašťal štrk na príjazdovej ceste pri bráne. Pod ťažkými kolesami terenného Land Roveru, prasklo aj pár starých úlomkov koralov, Ralph sa pozdravil so šoférom, ja som naskočil a už sme aj frčali smerom na Papeete. A potom ešte ďalej. Som prvý dnešný klient, ostatných budeme zbierať po ceste ako huby po daždi. Akurát tie na asfaltových cestách až tak husto nerastú...

          Sedel som si na korbe a vychutnával vietor vo vlasoch. Ranné Tahiti sa prebúdzalo do nového dňa a ja som to celé sledoval ako nejaký polynézsky film. Chlapíci boli úplne v pohode, dokonca mi zastavili v meste na pošte, aby som si mohol kúpiť známky a poslať dôležitý list.

„No problem“, hovorili a usmievali sa, ako keby bol každý deň víkend.

Na malom prašnom parkovisku sme sa zrazili s rodinkou Francúzov a druhým tereňákom naloženým zvyškom dnešnej výpravy.

Prišiel som na to, že som tu asi jediný, čo nevie po francúzsky ani zaťať. Chviľu to vyzeralo ako nevýhoda, ale rýchlo to bolo preč, lebo nakoniec ma posadili do kabíny k anglicky hovoriacemu sprievodcovi a mal som ten najlepší výhľad a priamy komentár. Plus všetky odpovede na moje nekonečné otázky. Keď sme potom vystupovali na jednotlivých zastávkach, mali síce šovinistickí Frantíci výklad vo svojej rodnej reči, ale ja som sa nesťažoval – mal som tým pádom svojho vlastného sprievodcu...:)

           Úspešne sme sa preštrikovali rannou dopravnou zápchou v jedinom tahitskou veľkomeste, naši šoféri tu už poznajú svoje skratky. Minuli sme krásnu Matavai Bay, kde Willis kotvil a Cook postavil svoje observatórium a v mestečku Papenoo sme to švihli doľava – na prašnú cestu do vnútrozemia. Ďalej to už lepšie opíšu len fotky, alebo si to treba obzrieť osobne...

 ...neskutočne zelené kopce, typická tahitská húšťava sem-tam preťatá nejakým fešným vodopádom, kopec zakvitnutých stromov. Pri jednom menšom jazierku s vodopádom sme si dali aj malú pauzu na okúpanie, obaja sprievodcovia išli príkladom. Vyliezli vysoko na skalu a skákali odtiaľ rybičky dolu. Nik si netrúfol ich napodobniť, bolo to dosť vysoko a voda vyzerala hovadsky plytko. Ale poniektorí sme sa práskli aspoň do čerstvého chladného prírodného bazénu pod vodopádom. Super  pocit v dnešný horúci deň. Tí čo zostali len postávať na brehu, môžu ľutovať...

POTOMOK KRÁĽOVSKEJ RODINY

         Venuje sa tradičnému tahitskému tancu a zároveň je aj firedancer – tanečník s ohňom. Vyzerá to ako bojový tanec a človeku sa pri ňom zatajuje dych. Na to, že ma chlapík štyridsiatku na krku, je v neskutočne dobrej forme. Na strmé skaly pri vodopáde vyliezol ako Spiderman, klobúk dolu. A myslím, že turistky sledujúce jeho lezenie a skoky by dali dolu aj kadečo iné. A on ich zase na oplátku dáva dolu aspoň z času na čas, vraj je to bonusom práce sprievodcu. Naposledy padla včera jedna Talianka. Nemal som dôvod neveriť mu, každý by chcel v štyridsiatke vyzerať ako on. Teda okrem žien. Asi...

          Dlhé čierne vlasy, svalnaté telo, polynézske tetovanie pokrývajúce polovicu hrude, celé rameno a veľkú časť chrbta. Tetovanie je zároveň jeho životným príbehom. „Toto je moja životná cesta, táto časť reprezentuje mojich synov“... ukazuje na dynamické krivky polynézskych vzorov a symbolov. Pevný postoj, orlí zrak, vyrovnaný, hrdý a keď treba, aj neúprosný. Prototyp tahitského bojovníka...

          Pri starých tahitských pamiatkach prišla reč aj na to, že môj sprievodca je priamym potomkom starej kráľovskej rodiny. Možno trošku kecal. A možno aj nie...

           To, že som chytil fleka ako závozník bola na dnes výhra v lotérii. Ostatní dostávali výklad len na zastávkach, inak len tupo čumeli po okolí, dávali bacha, aby si kolenami nevyrazili zuby a čakali, čo sa dozvedia keď najbližšie zastavíme. Ja som nedal môjmu sprievodcovi dýchať a vypytoval som sa všetko, čo mi na um zišlo. Tahitský bojovník s tým nemal problém a po chvíli sme sa skamarátili.

           Cestovanie osamote ma veľa nevýhod (ako postupne ešte len zistím), ale jednou obrovskou výhodou je, ako sa vám domáci otvoria, keď ste sám. Pri cestovaní v skupine, ale aj vo dvojici sa to málokedy stane. Okrem histórie ostrova, prírodných krás, botanických špecialít a kulinárstva sme stihli aj tému jeho života, rodiny, tahitských slečien a kopec iných zaujímavých informácií. Viem už aj to, že v starom prístave trénujú po večeroch ozajstní tahitski tanečníci. Dostal som na ich nácvik osobnú pozvánku, určite sa pousilujem ju využiť!

MARAE – pomníky tahitskej histórie

          Keď sa na Tahiti dostali prví Európania, vyzeralo to tu trošku inak. Domorodci žili poväčšinou v údoliach v srdci ostrova chránení tak špicatými zelenými kopčiskami, na ktoré by sa snáď ani Cliffhanger nevyštveral. McGiver a Chuck Norris asi hej. Pôvodní obyvatelia tu mali postavené svoje Marae – posvätné miesta, z ktorých dnes zostali už len pozostatky. Ale niektoré sú celkom pekne zachované a zrekonštruované. Tu sa odohrával celý náboženský, kultúrny a spoločenský život. Tanečná skupina Tahitského bojovníka sem chodí meditovať a viesť svoje rituály pred každoročnou súťažou všetkých tanečných zoskupení celej Francúzskej Polynézie...          

Nebudem viesť prednášku o Marae, tá by mohla byť veľmi dlhá, ja som bol rád, že som dostal odborný výklad od môjho sprievodcu. Kým sa Francúzi tmolili niekde po začiatku historickej osady, my dvaja sme ju obehali celú a dostal znova som dostal odpovede na všetky moje otázky. Musím povedať, že zatúlaný s týmto kráľovským potomkom, počúvajúci legendy a staré príbehy – malo to niečo do seba. Obklopený špicatými zelenými kopcami som so zatajeným dychom počúval a predstavoval som si, ako to tu asi vyzeralo pred niekoľkými storočiami...kým to Európska kultúra nezničila...

OSKAROVA USPÁVANKA...

           Tahiťania nás previezli údolím a aj zastrčenými cestami štverajúcimi sa do neobývateľných kopcov. Dali sme si čosi pod zub v starom hotelíku, jedinej civilizácii vo Valley, z ktorého výhľad bol lepší ako obed. A obed bol naozaj dobrý. Akurát som si pri ňom veľmi nepokecal, keďže som nevedel po francúzsky. Francúzi sa so mnou akosi nechceli baviť a sprievodcovia si baštili svoje desiate niekde v tieni za tereňákmi...

          Unavení a plní zážitkov sme sa vracali naspäť. Nad Matavai Bay sa Oskar pomaly dával do pyžama a keď sme vystúpili na vyhliadke, akurát si umýval zuby pred spaním. Kráľovský pravnuk mi povedal, že toto sú podľa domorodcov dievčenské – pekné a kľudné pláže, zatiaľ čo ďalej na severe ostrova sú čierne pláže – tie surferské, drsné, s veľkými vlnami. Tie sú pre mužov. Kde sú pláže, kde sa tí dvaja môžu stretnúť, pozrieť si západ slnka spolu a prečkať v teplej tropickej noci až do rána, to mi zabudol povedať. Možno o tom legenda nehovorí...